Odvážnym šťastie praje. Kto neriskuje, musí grgať alebo sa zariadiť inak. V každom prípade, ja som si tohtoročnú POHODU ujsť nenechala a som rada, že sa mi potvrdila jedna vec: Na dobré veci sa ísť oplatí. Tie vďaka vytrvalým organizačným tímom prišli sami od seba. A nemusíte byť ani presvedčení o tom, že vám tam bude dobre. Bude to znieť odvážne, ale mne bolo najlepšie. Predísť super nálade a skvelým zážitkom sa nedá. Za to sa ručím. Napokon z toho vznikol kvalitný hudobný zážitok. Takže dík Michal!
Vo štvrtok popoludní sa trenčianske letisko začalo napĺňať rôznymi paletami tvárí a malými prechodnými domčekmi v stanovom mestečku. Pohodu odštartovala Štátna filharmónia Košice. Funerálna skladba Requiem bola venovaná obetiam minuloročnej Pohody. Úprimný, zo srdca venovaný príhovor odznel z úst otca fesťáku, Miša Kaščáka. Okrem toho im bolo možné zapáliť sviečku na piesočnatej zemi rovno pod motýlimi krídlami. Potom, čo slnko poslednými lúčmi osvietilo Trenčiansky hrad, návštevníci sa začali usádzať pri Bažant Stage-i, aby sa zapozerali do krátkej dokumentáže Marcela Nevína o tom, čo sa to vlastne prihodilo. Tí očakaváli paniku, strach a chaos sa však nedočkali. Bolo to o inom…Vrcholom filmu bolo ticho, ktoré zavládlo nad Tatrami po dravej víchrici a urputnom daždi. Nemusela som sa ani obzrieť, aby som vedela, že publikum dýchalo spolu so scénami filmu. Uvoľnením večera boli The Strangles a ich rockové riffy. Vokalista bol hotový bavič, hlavne tie jeho skákačky s gitarou hrali do štýlu AC/DC.
Výbava patrí k telu. Ak ju nemáte, ste stratení. No a v tom lepšom prípade vám zostáva byť odkázaní na provizórny diktafón v mobile. Keďže som v tie správne chvíle nechcela byť okrátená o senza zážitky, snažila som sa zužitkovať svoj prúd vedomia aspoň čiastočne. Človek sa rád obohacuje o pekné zážitky. Pre niektorých to je plynúce perpetuum mobile. No a to si nejeden odniesol aj z prechádzky po slnečnicovom átriu, ktoré v noci pôsobilo ako súkromná zimná záhrada. Pekné, nie?
V piatok doobeda som sa vybrala k Dobrej krajine podebatovať si o ovládaní médií. Po chvíli som sa však zdvihla, keďže som usúdila, že témy, ktoré sa tam pretriasali, ovládam všetkými desiatimi. Po výdatnom vega obede som si odchytila tieň Bez ladu a skladu, ktorí tradične udali rytmus, čo sa odrazilo v nadšenom tleskote davu. Kaščákov hypnotický hlas kontinuálne zdvíhal ruky publika. Na svoje si prišla aj Para, či už v horúce sobotňajšie popoludnie, alebo ako hosťujúca asistencia Laskyho s kapelou Bez ladu a skladu. Song Edo mi vytiahol úsmev k ušiam, keďže poznám až jedného, za to z mojej strany uznávaného profesora. Piatkový večer sa pre mňa niesol v duchu jamajského rege, o ktorý sa melodicky postaral Marleyho leví kolega – Max Romeo. Bezstarostne spustené stoned nohy, dvíhajúce sa v lahodnej ska-ckovačke a high výraz bola tvár holdujúceho davu. Navôkol bolo počuť pleonastické slová ako krááása či paráááda. Yeah, that was raege time!
O raňajšie pohodové dobré ráno alebo alternatívny budík sa postarali zvuky lietadiel krúžiace na oblohe ponad našimi ospalými hlavami. Dva dni nás v rádio(aktívnej) zóne bavili svojimi vždy originálnymi hlodmi a srandovnými zádelmi dvojka Baláž & Hubinák. Pri týchto dvoch sa proste nedalo nechať visieť kútiky úst len tak. Okrem toho, táto notorická dvojka speakerov rádia FM zabávali pohoďákov rôznymi súťažmi o vecné ceny, napríklad o ružové dámske nohavičky s ich menami. No kto by o ne nehral napríklad v minikvíze o headlineroch či o názore o objektívne počúvateľnej hudbe. Ja som bola za to, že je to U2, ale Hubinák moje žmurkanie o účasť pred mikrofónom asi nepostrehol J. No a Baláž? Ten dal dole aj opičáka, akým bol Ian Brown potom, čo nastal deficit v komunikácii a on sa túto verbálnu bariéru nezdráhal okomentovať. No a ten ostal len s ovisnutou sánkou, keďže „po našom“ je to sem-tam na dlhé paže. No najväčší potlesk si odniesol moderátor Slávo, ktorý nečakane zavesil pohodovú čerešničku na tortu do dopravných správ. S uvoľnenou piesňou Woody Allen, s ktorou sa vám chcelo len upadnúť na mäkké červené vankúše rozložené po zemi, som pocítila slastné nóvum v radoch slovenského popu. Milý čitatelia – Dope Aviators.
Oranžové nebo a bosá speváčka ma rozplakali. Jana Kirschner začala mini koncert impozantnou túžobnou skladbou, ktorú všetky dobre poznáme. Áno, ach.. Jej hudba sa dá pokladať za čerstvo dozreté ovocie. Jednoducho nemala chybu. Snáď jednu. Má dokonale posadený hlas. Čelo ako základná basová zložka, nebeský keybord a jej ladné pohyby šťa letný vánok. Hotové španielske serenády. Počas pokecu s efemákmi sa nám zdôverila, že by si rada vypočula Švéda Josého Gonzáleza. Tento citlivý hudobník hrajúci indie folk, to u mňa vyhral s cover piesňou Teardrop, počas ktorej som sa vznášala kúsok nad hrejivou zemou. Sólista, ale s veľkým potenciálom. Zas raz po dlhom čase ma živá hudba dojala k slzám, ktoré mi počas horúceho podvečera ešte viac rozpálili steny srdca. Tak som to išla schladiť pivom. Najskôr viacerými J.
Čo ma mrzí je, že Toki a Loktibrada hrali už pre mňa v nereálnom čase, takže mi ostáva len dúfať, že staré platne s rozprávkami nechali doma a z brašne vytiahli len poriadne 
vybíjačky. Do tempa mi však parádne pridával Scream, popredný dubstep mág a dredman MC Sgt. Pokes. Tento digitalman to husto zadeľoval pri aparatúre. Poklona. Pôvodne som sa šetrila na vychytaného dj-a B-complexa, od ktorého som si chcela nechať doplniť batôžtek liquidfunkových emócií. Ten si to načasoval s východom nedeľňajšieho slnka a ja som sa radšej odobrala k relatívnemu pokoju pod farebné krídla, bezcieľne sa dívať do plameňov horiacich sviečok. Sedela som pri tejto oáze pokoja a celkom som dúfala, že set Girl with Flower prebije ostatnú muziku. No v tom moje uši zachytili melancholické klávesy piesne Jara Filipa – Za dedinou a ja som bola rada, že môžem v kľude zaboriť nohy do piesku, nabrať sily na cestu a odplachtiť zas domov….
NOMI
Celá debata | RSS tejto debaty